Príbehy

všetky príbehy

Stazska, ktorá bola v živote aspoň na chvíľu tým najštastnejším psom na svete

Po škaredom rozchode s mojim bývalým priateľom, som mu v slabej chvíli dovolila zobrať k sebe nášho spoločného psa Ellu, ktorú sme si spolu vzali z koš. útulku. Ostala som sama a bez Ellu, zároveň som si uvedomovala, že nemáme právo prehadzovať si ju od jedného k druhému a koľko psov na svete by bolo šťastných keby mali aspoň jedného takého majiteľa ako sme boli my dvaja. Povedala som si, že si nájdem iného psíka, ktorého urobím šťastným a najmä on mňa.


Začala som hľadať a hľadať, čas išiel a ja som nevedela nájsť psíka, na ktorého by som sa pozrela a bol by ten „pravý“. Vedela som, že chcem fenku a ostatné bolo jedno len, aby sme patrili k sebe. Pol rok zbehol a ja som pobehala košicky, prešovský, kežmarský útulok a na internete som si pozrela asi všetky útulky na Slovensku aj v Čechách. Blížila sa jeseň a ja som stále viac túžila po psovi, s ktorým by som mohla stráviť každučkú možnú chvíľku. Nakoniec som objavila Báru – čierne čudo , vystrašené smutné oči a ešte jednu malú čiernu fenku, obe sa nachádzali vo Zvolene v obč. združení Pes v núdzi u Dominiky Homolovej. Zavolali sme, dohodli sme sa, že prídem, a že po stretnutí s fenkami si jednu vezmem.


Vyrazila som s kamarátom po práci a v ten deň mi bolo hrozne zle, vracala som a žalúdok som mala obrátený. No zúfalá túžba po niekom kto by ma mal tak veľmi rád ako ja jeho ma hnala vpred a šli sme, aj napriek prestávkam sme sa dostali do Zvolena večer okolo 22. Dominika ani neverila, že to nie je hlúpy vtip, keďže mi došla baterka a nevedela sa so mnou skontaktovať, nakoniec sme prišli k jej domu a malú fenku už odniesla späť do objektu, kde psíkov mali, lebo si myslela že neprídeme a malá bola uštekané šidlo. Tak som zosmutnela, ale šli sme sa pozrieť na Báru.


Keď som ju uvidela bola som prekvapená, bola úplne iná ako som jej čítala z očí na fotke. Neohrabaná, ťarbavá a pôsobila na mňa ako dedinský pes, s ktorým sa už veľa narobiť nedá. Na druhej strane som nechápala moju reakciu, veľmi sa mi páčila a ako v tranze som počúvala moje slová : „je krásna, vezmem si ju“. Kamarát na mňa s hrôzou pozrel lebo absolvoval so mnou návštevy viacerých útulkov a boli tam krajšie psy, na ktoré som vôbec nereagovala. Spýtal sa ma či som si istá a ja som povedala ešte stále nezávisle odo mňa „Áno som“. Naložili nám ju do auta sama nevedela poriadne ani chodiť, bola popisovaná ako fenka, veľmi ustráchaná, nájdená na diaľnici, kde pobehovala. Niekto jej zabil šteniatka, už si to presne nepamätám viem, že ju museli sterilizovať lebo mala mlieko a bol by s tým problém. Nikdy som sterilizovanú fenku nemala, moje fenky šteniatka síce nemali, ale vždy som si to vedela ustrážiť a sterilizáciu som nepraktizovala.


Cestou do Prešova sedela na zadnom sedadle ako socha, celá sa triasla a ja som ju hladkala, pričom mi behali myšlienky ako „ či som urobila dobre, taký veľký pes, len aby sme to zvládli“. Nečakala som od nej veľa a myslela som si, že keď bude vedieť ostať doma sama a nebude sa počurávať bude to výhra. Nikdy som takého veľkého psa nemala, vždy len drobcov pod kolená. Prišli sme domov a celú noc prespala na koberci vedľa mojej postele...na druhý deň sme skúšali chôdzu na vodítku, keď šlo okolo auto zastala a sčupila sa. Keďže bývam v meste cesta z bodu A do bodu B bola dlháááááááá. Samozrejme som jej dala nové meno, mam takú teóriu, že psíkom z útulku sa majú dávať nové mená, aby mali nový začiatok a zabudli na všetko zlé. Pre ňu som zvolila meno STASZKA.


Dni ubiehali a ja som veľmi rýchlo, skutočne veľmi rýchlo pochopila aký poklad to mám doma. Zo psa, kt. mal zadné nohy „zakrpatené“ zrejeme z minulého pobytu len v koterci, s matnou srsťou a nevýraznej postavy sa stala krásavica nad všetky krásavice. Predĺžili sa jej nohy, srsť sa začala od dobrej stravy lesknúť, ožili jej oči a prekrásne biele zuby sa jej leskli už z diaľky. Jej správanie sa menilo z hodiny na hodinu závratnou rýchlosťou ako jej vzhľad. Stala sa nebojácnou, veselou, hravou fenkou. Za celý jej pobyt som ju počula šteknúť dokopy asi 15krát, ale pamätám sa ako prvý krát urobila „Baf“ všetci sme sa dali do pozoru, bol to mohutný krásny hlas. Staszka nemala problém so žiadnym psom malým, veľkým, zúrivým, úplne ich ignorovala a s „vyvolenými“ kamošmi sa naháňala. Rýchlo sme sa naučili chodiť na bicykli, nosiť ohlávku, čakať pred obchodom, byť kamarátka s mačkami, správať sa ako dáma. Lebo ona bola skutočná psia dáma.


Všetci susedia nechápali ako môžeme držať takého veľkého psa v bloku, po čase sa na ňu pýtal každý. Aká je tichá, aká je krásna, odkiaľ mate takého psa aj my by sme takého chceli. Pravidlom sa stalo, že ma denne zastavili aj 3 ľudia a pýtali sa čo je to za rasa, že v živote nevideli takého krásneho a múdreho psa. V Prešove máme obľúbený podnik, krásna kaviareň, ktorú má moja kamarátka, tá sa Staszky zo začiatku bála. Tento strach veľmi rýchlo opadol a Staszka mala ako jediný pes povolený vstup do tejto kaviarne, ľudia si na ňu zvykli a mala tam aj svoju misku na vodu. Bývame dosť blízko lesa, kde sme často chodievali. Vždy si vedela nájsť vodu, nech bola kdekoľvek skrytá, v pňoch, alebo potok, kt. sme ani my nevideli. Mala veľa psích kamarátov a nikdy sa s nikým nepobila ani náznakom nezaútočila. Chodili sme aj na výlety, aj na takomto výlete jej prischla prezývka, ktorú jej dal jeden lesník, ktorého sme stretli a ten je povedal „ Ech, ty čarny ďable“, odvtedy sme sa smiali a občas ju tak prezývali.


Vždy keď sme prišli z práce na nás musela vyskočiť a olízať nás, mala 30 kg tak pre mňa čo mam 45 kg to vždy bola povinná rozcvička. Takmer nikdy nebola na vodítku, vedela na povel prísť sadnúť a všetko ostatné čo som len nechcela či chcela. Bola som na ňu neskutočne pyšná. Vedela som, že mám toho najmúdrejšieho psa na svete, nevedela som na ňu vynadívať, mohla som na ňu pozerať ako na svätý obrázok celé hodiny, ako behala ako sa jej napínal každý sval v tele, ako sa váľala v tráve, ako skákala za loptičkou do výšok a ako ju vždy priniesla a ako sme sa brodili vo vode a ako jej nič nebolo treba hovoriť a ona presne vedela čo sa od nej chce. Každý vedel aký to je výnimočný pes a možno práve moja pýcha spôsobila, že som Staszku navždy stratila. Bola som posadnutá a všade som ju vždy brávala, fascinovalo ma ako vie meniť veci, ktoré sa menia veľmi ťažko. Ľudia, ktorí sa jej báli (ktorí sa celý život báli psov, na ňu po chvíľke zabudli a sami ostávali prekvapení čo sa to s nimi deje), bola som urazená ak ma s ňou niekam nechceli pustiť lebo som nevedela pochopiť ako nemôžu vidieť, jej výnimočnosť. Vonku sa rodičia prestávali báť o svoje deti hoci to bol veľký a cudzí pes ale jej dobrota a ukážkové správanie voči ich deťom menili im názory na psov. Staszka vždy vedela čo má urobiť, doniesla dieťaťu loptičku a to ju hneď začalo hádzať alebo si len tak ľahla ku niekomu kto mal z nej strach a on ju automaticky po chvíľke začal hladkať.


Mali sme ísť na akciu Psej duše – posledná akcia Psej duše. Pamätám sa ako som o tom rozprávala kamarátke nepsíčkarke, že sme sa prihlásili a ako Staszka určite vyhrá, veď kto iní by mohol vyhrať ako moja Staszka. Bolo to rovnaké ako keď sa rodičom narodí vytúžené dieťa a je presne také aké si ho vysnívali, ba priam oveľa dokonalejšie. Ona bola taká.


Každý deň som sa k nej ponáhľala domov hoci bola doma len zo 2–3 hodiny, lebo po ňu chodila mama súčasného priateľa, aby nebola doma sama. A tak som prišla domov 13. augusta ako vždy, ale nikto ma už nevítal, vedela som že sa niečo stalo, bála som vojsť ďalej do bytu. A vtom vyšla naša 80 ročná suseda od vedľa a povedala či viem, čo sa stalo. Hneď som jej povedala, že nie, že nech mi to nevraví. Ona, že sa mi to bojí povedať, že psík vyskočil z balkóna. Bývame na 7. poschodí. Myslela som, že umriem, že sa zbláznim, že to nie je možné, že ja, čo som sa o ňu bála len keď sme šli cez cestu, keď sme šli len cez most prípadne k veterinárovi vždy som predvídala možné aj nemožné situácie, aby sa jej nič nestalo, aby bola v bezpečí. Mala na krku vždy obojok a 3známky keby sa náhodou stratila. Vždy sme sa jej snažili dávať prvotriednu stravu, a raz za týždeň sme dbali, aby mala varenú polievku aj mäso, raz za čas špikové kosti, aby bola pravidelne odčervovaná a očkovaná, aby sa jej nezničili zuby ani kĺby predčasne. Aby mala dostatok pohybu a nikdy sa necítila sama. A stane sa niečo o čom nikdy nikto nepočul a nikto si to nevie vysvetliť.


V ten deň bolo slnečno bála sa búrky, to bolo jediné čoho sa bála, ale v ten deň nebolo nikde ani mráčika, pred hodinou sa vrátila z prechádzky z priateľ. mamou, ktorú zbožňovala. Vždy chodila ona so Staszkou k nám, aby sa Stasz nebála u nej doma, hoci to tam dobre poznala, ale aby bola v svojom prostredí. A tak sme ostali bez nej, bez možnosti návratu a reklamácie, bez možnosti vrátenia času a bez možnosti nápravy nenapraviteľného, bez možnosti sťažnosti alebo podotknutia, že to bolo nespravodlivé. Na Staszku sa každý pýta, ma fotku v obľúbenej kaviarni na pamiatku Staszke.


Doteraz sa na ňu pýtajú ľudia a my sa tomu nijako nemôžeme vyhnúť. Preto Vás varujem ak máte niečo naozaj radi nesnažte sa o to podeliť, snažte sa to ukryť pred okolitým svetom, lebo sa Vám môže ľahko stať, že o to prídete. Mne môže byť útechou len to, že Staszka bola šťastná a ja som mala možnosť s ňou byť. Neviem kedy budem mať psíka, ale tak skoro to nebude, neviem totiž ako často sa takýto psi rodia.


S láskou Deni pre svoju milovanú Staszku

Ďaľšie príbehy