Kastrácia/Sterilizácia

Mýty a povery ohľadne kastrácií a sterilizácií

MÝTUS č.1: Fenky musia mať aspoň raz v živote šteniatka, inak dostanú rakovinu mliečnych žliaz alebo zhubný nádor maternice.

 

Táto povera sa drží predovšetkým na dedinách. Mnohí moji klienti sa cítia nútení nechať svoje fenky vrhnúť mláďatá a sú vďační, keď im vysvetlím pravý stav veci. Zhubný nádor maternice sa u sučiek vyskytuje dosť zriedka, zatiaľ čo nádor mliečnych žliaz sa objavuje vo vyššom veku. To, že má jednorazová brezivosť s nadvedzujúcim obdobím kojenia mlieka vplyv na početnosť výskytu určitých ochorení, nie je potvrdené.

Ale veľmi dobre to platí obrátene:

Pokiaľ dáte svoju fenku skoro kastrovať, teda pred alebo po prvom háraní, riziko vzniku rakoviny mliečnych žliaz silne klesá.
U nekastrovaných sučiek pretrváva takmer po každom háraní nebezpečenstvo, že dostanú pyometru (zápal maternice), čo v akútnom prípade má väčšinou za následok urgentnú rizikovú operáciu. Kastráciou sa toto riziko rapídne zníži. Po háraní tiež vo väčšine prípadov dochádza ku pseudogravidite (falošnej kotnosti), prejavujúcej sa buď len psychicky, alebo aj tvorbou mlieka, či následných zápalov. Chorôb vznikajúcich u sučiek je nespočetné množstvo, kastrácia je v súčasnosti najefektívnejšou prevenciou.

Pri odchove šteniat ide omnoho viac ako o to, nechať fenku jednoducho nakryť. Tí, ktorí chcú vychovávať šteniatka, by mali disponovať veľkými znalosťami o psoch, mať veľa miesta, peňazí a času, pretože o šteniatka je nutné starať sa, musia byť pravidelne očkované a odčervované. Obidvaja rodičia šteňaťa, teda pes aj fenka, by mali byť taktiež očkovaní a zdraví. Ideálne je, ak prejdú zdravotnými prehliadkami. Párením sa prenášajú niektoré nebezpečné vírusy vo väčšine prípadov znamenajúce smrteľné nebezpečenstvo, v tom lepšom prípade zdĺhavú a finančne náročnú liečbu.

Pri nepremyslenom množení psov vystavujete Vašu fenku (i psa) veľkému riziku. Často býva ťažké nájsť vhodných majiteľov, ktorí by si boli vedomí zodpovednosti, ktorú adopcia šteňaťa prináša. V poslednom čase do útulkov a karanténnych staníc pribúda množstvo psov a ich umiestnenie sa stáva čoraz ťažším a zdĺhavejším. Vaša fenka môže mať 3 šteniatka, ale môže ich mať aj 14! Preto platí: chov a množenie psov by ste si mali dobre premyslieť. Pred rozhodnutím zvážte všetky okolnosti a položte si otázku:"čo ak šteniatkám domov nenájdeme?" Pretože je viac než nezodpovedné ich prehodiť ponad plot do útulkov či bezcitne utopiť.

MÝTUS č.2: Samci sú kastrovaní, sučky sterilizované

Táto povera sa drží statočne, pričom sa jedná skôr o nesprávne pochopenie a chybné použitie odborných lekárskych termínov.

Pod pojmom kastrácia rozumieme odstránenie orgánov produkujúcich pohlavné hormóny, čo sú u psov/samcov semenníky a u sučiek vaječníky (v praxi - vaječníky, vajíčkovody a maternica). Pretože sa u samcov väčšinou chce potlačiť nie len schopnosť rozmnožovania, ale aj záujem o hárajúce fenky poprípade u sučiek háraniu, sú bežne kastrované nezávisle na pohlaví.

Sterilizáciou sa rozumie prerušenie vodiča reprodukčných buniek, čo sú v prípade samcov semenníkovody a sučiek vajíčkovody. Produkcia psích hormónov zostáva úplne rovnaká, sučka teda ďalej hára a samec má naďalej záujem o fenky a môže ich kryť, resp. fenka bude nakrytá. Pri sterilizácii teda fenka neotehotnie a pes nie je plodný.

Sterilizácia však nezabraňuje chorobám vznikajúcich u sučiek a neznižuje riziko ich výskytu. Avšak v prípade sterilizácie môže byť fenka/pes naďalej plodný ak sa prerušenie vodiča reprodukčných buniek obnoví.

Sterilizácia je teda proces vratný, pes má naďalej záujem o fenky resp. fenka naďalej hára, pričom sa neznižuje riziko vzniku zápalov, nádorov (viď bod 1.).

Kastrácia je proces nevratný, pes nemá záujem o hárajúce fenky resp. sučka nehára, teda nemôže otehotnieť, pričom sa zabraňuje vzniku nádorov a zápalov(viď bod1.)

MÝTUS č.3: Kastrované psy sltstnú, ohlúpnu, zlenivejú a zmenia svoju povahu

Tento predsudok bráni mnohým majiteľom v tom, aby nechali svojich psov vykastrovať. Všeobecne sa dá povedať, že vyššie percento psov sa stane po kastrácií nenásytnejšími, u niektorých zároveň trochu poklesne bazálny metabolizmus (teda potrebné množstvo energie). Pri takejto kombinácií majú mnohí majitelia sklon dať psovi namiesto menej žrádla viac, pretože „im vždy pripadá taký hladný a nikdy nie je sýty“. Samozrejme, že takýto pes je potom tlstý. Avšak preto, že ho majiteľ nekŕmi ani rozumne ani s mierou, a nie preto, že je kastrovaný. Mnohí z týchto psov potom kvôli nezodpovednému pánovi trpí nadváhou do tej miery, že sa nemôžu poriadne pohybovať. Srdce, obehový systém i kĺby sú preťažované a pes je považovaný za lenivého.

Iné fámy tvrdia, že práve skoro kastrované psy sú hravšie a detinskejšie. Existujú druhy psov, ktoré zostanú vždy ako deti a hravé, jedno či sú kastrované, alebo nekastrované.Zo svojej vlastnej skúsenosti so psami nemôžem potvrdiť ani jeden z týchto predsudkov. Vo všeobecnosti sú psy po kastrácii hravšie, pričom nezáleží v akom veku bola kastrácia vykonaná a stávajú sa prítulnejšími. Práve preto sa odporučuje kastrácia agresívnych psov, ktorí trpia agresiou s prebytku testosterónu (pozri bod4.). Avšak všetko závisí na predchádzajúcej povahe psa a jeho životných skúsenostiach. Ohlúpnutie psa po kastrácii je iba veľmi rozšírený fám nenesúci pravdu.

Ak stlstne nejaký pes, či už kastrovaný, alebo nie, vždy to leží v rukách majiteľa. Kto príliš veľa je, priberie, na tom sa bohužiaľ nedá nič zmeniť. Psy sa dostávajú do kľudnejšieho štádia vo veku od dvoch do troch rokov a pretože práve tento vek je obdobím, keď sa najčastejšie kastruje, majú niekedy majitelia psov tendenciu vidieť súvislosť tam, kde nie je. Pes v tomto veku mentálne dospieva. Poznám niekoľko psov, ktorí sa po kastrácii tak zmenili, že už nelížu po fenkách moč, ale radi mlsajú, čo umožňuje ich v podstate ľahšiu výchovu, na podnety z okolia reagujú menej citlivo a rozvinul sa u nich väčší záujem o majiteľa. A žiadny z nich nie je ani tlstí ani leniví.

MÝTUS č.4: Samce sa musia kastrovať inak z nich budú bitkári

Mnohé samce sa voči iným samcom prejavujú rôznymi formami agresívneho správania. Väčšinou sa tieto problémy začínajú v puberte sa pre mnohých majiteľov psa končia katastrofou. Kto by nepoznal prechádzky, pri ktorých jeden majiteľ psa ustráchane volá na protiidúceho psíčkara: „Nie je to „chlapec“? Nebije sa?“

Možno, že aj Vy patríte k tým, čo majú neznášanlivého „chlapca“ a museli ste si vypočuť viac, alebo menej zmysluplné rady. Skôr, či neskôr sa nakoniec niekto vytasí s odporúčaním: „Tak si ho dajte proste vykastrovať!“

Tu treba mať na pamäti, že kastrácia nie je všeliek. Ak ste majiteľom problematického psa, obráťte sa na veterinára, alebo kynológa zaoberajúceho sa psím správaním. Agresia vzniká z rôznych pôvodov. Kastrácia rieši iba tú z nadbytku testosterónu.

Ďaľšie články